connor

Nezabudnuteľný 11. a 12. január 2008

 

Počúvam rádio, tvoju obľúbenú stanicu v týchto skorých ranných hodinách a čakám smutnú nedeľu. No napíšem pamäť na tieto dva dni, ktorými si mi obohatila môj život pretkaný niťami najrôznejších hrúbok chybného osudu. O dvoch dňoch, cez ktoré som pochopil pár vecí, napríklad, že nič nie je stratené, kým máš vieru, že snaha sa ocení a že niečo negatívne sa môže stať neskôr pozitívnym.

 Po tom, čo mi vypadla linka , ktorá ma mala dostať za mojím šťastím, po tom, čo som našiel medickú zatvorenú a kam som ťa chcel zaviesť a počúvať ako príroda ešte spí, po tom, čo v celom starom meste nenachádzam  normal podnik a tak ťa vťahujem do čohosi, že keby som to tušil poslednými korienkami mojich riedkych vlasov, nevzal by som ťa sem, k tejto  malej odpornej čašníčke. Po tom, čo mi nevyšla spoveď môjho života a sklamaný  ťa vediem chladnými uličkami capitolu, ešte dúfam v zmenu, že azda čosi asi vymyslím. Nič. Až prichádza jeden moment, ktorý však neprinášam ja, ale práve naopak, ty.

„Chceš sa rozprávať alebo prechádzať?“

„Rozprávať.“

„Tak môžeme ísť ku mne, na byt. Už som odtiaľ odišla, ale mám ešte kľúče.“ Toto bol ten zvrat, v ktorý som dúfal. Kupujeme niečo pod zub, fľašu červeného vína a ideme na bus. Máme päť minút alebo potom pešia chôdza do petržalky. Taxík už nie je in. Pár metrov pred nami nám uniká, je rozhodnuté. Akosi mi to nevadí, mám rád prechádzky. Ty sa nepriečiš. V petržalke, za x - tým prechodom pri prechádzaní popri zastávke, tvojich slovách a mojich dvoch - troch krokoch v mláke, si  spomínam na to, že tento moment sa mi už pred pár dňami sníval. Ak by sme išli s mhd, neprídem na to.

Byt je veľmi útulný, už teraz viem, že sa tu budem cítiť fantasticky. Chceš zapnúť malú stolovú lampičku, no nastáva skrat a je po žiarovke. O chvíľu prichádzaš so sviečkami.

„Ešte včera som si povedala, že ich tu nechám a nezoberiem“, s úsmevom dodávaš.

Zhasíname svetlo a a malé plamienky na knotoch voskových paličiek dodávajú tomuto momentu neoceniteľné čaro.

Otváram fľašu, pripíjame si na naše stretnutie. Líhame si a pochutnávame si na orieškoch. Rozprávame sa a darujeme si každý po svojich útržkoch života. Najprv ty, potom ja. Cyklus sa akosi svojím spôsobom opakuje. Zapínam mp3-jku, pre ktorú som sa ešte doma vracal, čo keby... a teraz ju tu spúšťam. V odraze svetla vnímam tvoje pery, spovednicu tvojej duše a závidím tieňom ako si svojvoľne behajú po tvojej tvári. Prinášam niečo pod zub, plus malý bonus, čokoládku nadopovanú mliekom. Prevraciame sa, hádžeme témy do éteru, priznávame sladké hriechy, trpké prešľapy. Krátke nemé pauzy ako vzácne chvíľky na nabratie dychu. Ďalší hlt vína, úprimný pohľad za tancujúceho plameňa sviečky, malý úprimný úsmev a v zápätí ostýchavé pristávajúce oči na vankúši...Hodiny bežia ako slová z našich úst. No vzopieram sa času. Zhasla posledná plápolajúca svieca, ostávame šedkastej hmle. ešte chvíľku, potom zapaľujeme posledné zásoby.

„Na čo myslíš“, pýtam sa.

„Dala by som si čokoládu.“

Naťahujem sa, rozbaľujem, končeky mojich prstov sa dotýkajú tvojich pier. Rozmaznávam ťa ňou, ale iba po troške. Za ne čakám na tvoje slová. No vraciaš úder späť tvojou otázkou.

„Prečo ja? Prečo som ťa ja zaujala?“ Vyťahujem krabicu plnú myšlienok na túto tému a oboznamujem ťa s relevantnými  odôvodneniami...a pri tom ťa kŕmim orieškami z misky.