Téma aktuálna na dnešný deň sa netýka len akéhosi pridruženia nejakej krajiny do európskeho spoločenstva. Je širokospektrálna a citlivejšia ako sa na prvý pohľad môže zdať. V prvej časti sa venujem krátkej histórii Európy pre lepšie pochopenie mojej myšlienky o danej problematike. V nasledujúcej fáze sa venujem súčasnoti a jej krízam, ktoré uvádzam ako argument na môj pohľad na vstup Turecka do európskej únie.
Mám dojem, že je vhodné sa zamyslieť, ešte pred premýšľaním nad budúcnosťou Európy v tejto súvislosti, nad dejinami tohto kontinentu. „Predeurópske“ obdobie začína prvými nájazdmi kočovníkov a národov, samozrejme ich bojom o rozsiahle územia. Nasleduje sťahovanie tzv. stepných národov a rozšírenie sa Slovanov naprieč celou pevninou. Desiate storočie začína byť písané krvavými písmenami kresťanstva a jeho dogmy, ktoré sa šírilo ako mor a pomaly zaplavuje celú Európu. K synkretizmu sa pridáva teda staronový fenomén a to akýsi abstraktný výklad čohosi všemohúceho a dokonalého, prinášajúci zmysel. Samozrejme za istých podmienok a to bezpodmienečnej podradenosti silnejúcej inštitúcii, ktorá je schopná ľudí „prevychovať“ aj za cenu prelievania krvi(anglikánska cirkev, Mária, dcéra Henricha VIII.), či a to viac - menej oprávnene(i keď aj to sa môže stať predmetom neskoršej prípadnej diskusie), križiackymi nájazdmi proti saracénom, ktorí nie lenže obsadili „božie územie“(Svätú zem), ale i krádežou Ježišovho kríža. Európa sa teda stáva domovom a bojiskom zároveň rôznych spoločenstiev, a sem som sa chcel dostať, k prvému významnému momentu a to ku konfliktu dvoch kultúr. Ďalší zo zdrvujúcich rán utrpela Európa v dvadsiatom storočí, po ukončení dvoch svetových vojen. Prv jaltská konferencia, následne schumanov plán sa stávajú prvou možnou alternatívou pre tento kontinent, po neúspešných pokusoch v minulosti. Po prvej iskre nádeje sa vynoril ďalší problém a to povojnové usporiadanie sveta(Európy), čo viedlo k utvoreniu západného a východného bloku, so statusom „studenej vojny“. Týmto sa biedou a trápením kvíliace spoločenstvo dostalo do zložitej situácie, kde na jednej strane rozvíjalo slobodu, na druhej, kde chcela pojem „sloboda“ nahradiť iným opozitom a vymazať ju z povedomia ľudí. Po páde východného bloku, s klamlivým dojmom budovania demokratických systémov(veď je to komické) a s prihliadnutím na omyly minulosti, svitá podľa kohosi opäť raz nádej na ďalekom horizonte.
Mnohí sa však domnievajú, že ide o blízkovýchodný horizont nádeje. Taktiež sa niektorí snažia uveriť vízii, že Európa je zrelá na ďalšie rozšírenie a prijatie krajiny ako Turecko do európskeho spoločenstva. Únia sa v dohľadnej dobe(ak už tá doba nenastala) ocitla v islamofóbnej polohe. Posledné slovné spojenie sa dá vysvetliť a podložiť na viacerých argumentoch. Situácia sa Európe vymkla z rúk už skôr ako pred pár rokmi, situácia dnešných dní doviedla spoločnosť do kŕčov, grimasy a šťuchania jedného európskeho politika do druhého, kto z nich spraví zásadné rozhodnutie sme si spôsobili sami. Predovšetkým svojou naivitou a prehliadaním možných rizík vtedajšej ústretovosti, pri odstraňovaní zdanlivo horšieho problému a to komunizmu. Bojovali sme s totalitou a „odzadu“ nás napadol vírus gigantických rozmerov, neprekročiteľný fenomén. „Keď nedávno imám v berlínskej mešite, zrejme nie prvýkrát, označil Nemcov za „smradľavých a daromných ateistov(...)“([1], s. 26). Ďalším príkladom môže byť vražda mladej nemeckej matky vlastným bratom, pôvodom z krajiny blízkeho východu, odkiaľ utiekla. Údajne poškvrnila česť rodiny a tým si zaslúžila trest – smrť. „Podľa Aliovej(Hirsi Aliová - holandská politička) nie je ani problém v radikálnosti moslimov ako v skôr v islame(...)“ ([1] , 27). Kvázi demokratické systémy sú využívané ako „lano“, po ktorom sa dá niekam dostať a potom jednoducho spáliť. To sa deje v dnešnej Európe.
Stojíme pred neľahkou úlohou - „keď už máme hosťa doma, čo s ním a hlavne ako ho naučiť pravidlám našim domácim?“ Ako príklad môžeme uviesť večne pacifické Francúzsko na čele so svojím patriotom Chiracom, ktoré kŕčovito podporuje vstup Turecka do únie, pretože na chrbát mu dýcha päť miliónov moslimov. Pred časom sa dokonca sťažovali na podmienky života v tejto krajine! Tvrdia, že Francúzsko je pre nich cudzia krajina! Nemôžu nosiť šatky v škole a podobne. Neviem si predstaviť voľne chodiaceho kresťana po piesočných cestách Iránu s krížom v krku. Veď sa stačí pozrieť na Holandsko, ktoré po smrti Thea van Gogha zdesene pozerá realite do očí. V neposlednom rade Dánsko a karikatúry na Mohammeda. Pár hodín a veľvyslanectvá v krajinách blízkeho východu boli minulosťou. Sami Nemci si začínajú uvedomovať, že pojem „multikultúrny“ zaniká, teda na istú dobu určite. Angličania sa búria proti zhromaždeniam anglických moslimov na námestiach, podnecujúcich k nenávisti k demokratickému systému a „neveriacim psom“. Jednoducho tento „predpubertálny stav“ islamského náboženstva je neprípustný. Európa sa snažila zahrať rolu(nemožno uprieť dobrý úmysel) akejsi dobrej víly usmievajúcej sa na pódiu, pritom dostala výsmech rovno do tváre od moslimských jednotlivcov a teraz sa pýri a skrýva za divadelnú oponu. Európa si musí predovšetkým spraviť poriadok doma a vyrovnať sa s boom-om kresťanskej kultúry a jej dôsledkami na spoločnosť, ujasniť si vlastné princípy, na ktorých chce fungovať. Ani sme sa ako noví členovia v tej spoločnosti „nezohriali“ a otvárame dvere niekomu novému. Zmietame sa v nacionalistických, šofinistických a na jednej strane ultrapravicových, na druhej ultraľavicových úrovniach a chceme sem pridať, už do aj tak štipľavého guláša, ostré korenie. Som presvedčený, že nebudem preháňať, ak vyslovím názor, že moslimské podhubie, ktorému sme svojou naivnou víziou umožnili prerásť do takejto formy, slúži ako trójsky kôň pre radikálov čakajúcich za vrátami Ankary.
Na záver mi dovoľte Vám, milí kolegovia poďakovať sa za čas, ktorí ste venovali mojím vetám.
Komentáre