connor

(pokračovanie častí „á un bize...“ a „Boh ma podrazil...“, tým pádom pochopíte súvislosti...)

Prichádzam domov. Prvé líznutie našej chlpatej potvory.
„Chýbal som ti, že, moje malé huňaté...kdeže sú ostatní, hm?“
Doma je len otec. Koketuje s compom.
Zohrievam pochúťku z maminej dielne a chystám si veci. Prechádzam popri zrkadlách na chodbe.
„Človeče, rob so sebou niečo. Musela sa ťa celý deň báť“, mrmlem si popod nos. Pozriem si odkazy, prehodím pár slov s otcom. Triedim knihy, počujem kľúče. Pes spúšťa svoju áriu a chvostom spôsobuje prievan v byte. Dorazil zvyšok rodiny. Idem vytvoriť zo seba nového človeka. Dvakrát pípne mobil, zovieram pery.
„Ahoj. Dnes nemôžem, lebo ideme so sestrou von, keďže zajtra odchádza. Dúfam, že nevadí.“ Zatvorili sa komnaty, klesol zrak.
„Vadí. Tak choď. Budem sa učiť sám. Aj ty si chcela...zabavte sa. Len dúfam, že je to kvôli sestre a keď prídeš domov, daj vedieť, nech mám istotu.“
Viem, že nechceš byť dnes so mnou. Sestra je prostriedkom. Mám tušenie už od momentu, keď som odchádzal poobede od teba. Keď som ti dal pusu na líce. Si sa tak sústredila, bola si neuvoľnená, ale už som ten pohyb nezastavil.

Nedokážem sa sústrediť. Pozitívne, negatívne externality, risk, pozitívne, negatívne riziko...Kriste! Nedokážem sa sústrediť. Tá terminológia... a aj tak nemám chuť zaťažovať svoju RAM-ku. Idem na net. Odreagovať sa, zahnať rušivé elementy. O chvíľu sa mi potvrdí tvrdenie, že keď sa niečo posiera, posiera sa to kvalitne. Trafil som zlý čas. Stáva sa. Mám pocit, že tento deň je zrelý do koša. Bodla by mi tabletka na tvrdý spánok. Na poriadne tvrdý, kde by som nemusel tolerovať ani svoje vlastné sny. A systém by sa resetol sám, bez môjho pričinenia.
     Odchádzaš z chat-u. Je to na sračku. Mizerné. Princíp padajúcich ihiel. Je večer. Mal by som utiecť za toto okno, po mojej pravici. Ak by to malo význam, zabehol by som do toho capitolu. Ach, komunikácia cez net. Taká chladná. Bez citu. Teda nevnímate ten cit. Potrebujete dych toho druhého človeka, jeho pohľad, farbu hlasu, rýchlosť hlasu,  vôňu tela...Sedím tu a mám chuť zarevať do blízkeho éteru...zakričať: „Nie, nie, nie!“ Detonácia nastáva v mojom vnútri.
     Odbila jedenásta. Všetci kapitulovali.  Opieram sa o klávesnicu s bielou šatkou. Som ako posledný, kto na bojisku dýcha a nechce vztýčiť tú vlajku. Stále tu žehlím svoj zadok a klikám ukazovákom medzi tromi web stránkami. Z plastovej krabice unikajú hlasy, nech ma neničí to prekliate ticho. Otváram word a pokúšam sa spustiť ventiláciu mysle. No tie myšlienky...kde si, s kým si...čo asi robíš...Bože! Každá otázka je jedným vpichom. Každá predstava tvojho úsmevu, ktorý v mojom živote nevidím, odkedy ťa poznám je ako bodnutie do otvorenej rany. Nepoznávam sa. Chcem sa vyhnúť tým myšlienkam, no idú takým hustým prúdom, že je to nemožné. Bijem sa. Odolávam. len moment. Je ich veľa. Úder za úderom. Klesám. Vnímam len čiastkovo. Je ticho. Zmorený zachytím akúsi hmlovinu. Bielu hmlovinu. Zdvíha mi tvár. Som na kolenách. Roztváram dlane. Rozpažím ruky. Vytvára sa koridor. Prichádzajú činy predošlého dňa. Nechcem ich vidieť! Nechcem! Trápi ma to. Trápi...

     Spomínam si na ne veľmi dobre. Na ten moment. Na tvoju nádhernú tvár. Takú nežnú, hebkú...nepoškvrnenú mojimi dotykmi. A potom to všetko...moje bozky, pre teba tak chladné a odo mňa také nádejné...ty si to robila z ľútosti, ach aká šľachetná duša...! Koľko dobra, nehy, empatie z tvojej duše...mne i všetkým tým druhým. Taká...vlastne ešte stále ju objavujem, áno dozaista ju ešte len objavujem...jej skryté miesta, úvahy...ako ti ma bolo ľúto...no to nie je dobré. Nechcem ľútosť, ach tak slabošské...ju vnímať či skôr prijať! No jednak...milé, ale o toto sa mi nejednalo. Chcem sa prekliať, že to všetko som pre tie bozky..., ale keď ja som veril...boli to čisté činy, bola tu čistá túžba, áno a mal by som sa hanbiť, veď ja sa aj hanbím... Bože! Aj dnes, keď som sa ťa dotýkal, nič z toho si nechcela, netúžila, nič si nechcela cítiť, nič ti to nedávalo a ja tak trápne som sa mal cítiť, a nič. Ja, naopak, som si myslel, že aj ti to lichotí a niečo znamená, že si rada...ach nie, nie, nie! Dosť bolo naozaj! Nenúť ma pozerať sa na to ešte raz, prestaň odíď, moje úmysly boli čisté! Čisté ako ľalia. Nevinné ako biele lekno na pokojnej hladine jazera. K tej duši, ktorá toľko trpela. Ach, chcel som jej ukázať seba, mňa, dušu zblúdilú, kde srdce sa stalo bordelom a city sa pokurvili ako len mohli. Teraz však našli dušu spriaznenú. Ako si mi to mohol urobiť? Nedívaj sa tak na mňa premilý Bože...prosím...dušu mám ošľahanú rukou svedomia. Nemlč. Hovor ku mne, prosím! Ako si mi to mohol? Prečo, keď sama trpela, prečo vtedy som sa vplížil do jej života? Keď hľadala pokoj a ja sám som jej pokoj chcel ukázať...prečo ...? Ach, cit, aká vznešená cnosť! Poznám ho len krátku dobu, no mať ho pri sebe je úžasné. A ta trpkosť! Pretriasa moju dušu, ponára, topí, krátky nádych, potom ponor...úsmev, strnutie, smútok, plač... Povedz mi ako ďalej, prosím. Ako? A kde vlastne je? Čo robí? Je v poriadku? Prečo ma to takto súži? Ale je to nádherné...Ha! Smejem sa, trpím! Trpím pre niečo krásne, cítim, teraz žijem, ach...bolí...bolí to... Blýskajú sa mi momenty, spoločné, krásne, bezhriešne...Som troskou pod obžalobou môjho svedomia...Už nevládzem, nemôžem...čakám, počkám, kým...
 Pol štvrtej...usínam...