Potulkami krajinou bez svetla,
keď myseľ väzňom sa stáva,
stretám mohutný tieň,
tichý a taký ten, ktorých na svete niet.
Prichádza ku mne v studenom tichu,
pocit vlastnej nahoty
a slza roniaca z oka
prebúdza strach z tohto tvora.
Precitám a viem, že už nie som.
Niet viac sĺz, to len želaním jest,
niet viac citu ľudského.
Hľadám vôkol samého seba,
no i mňa už niet.
Ten tieň je tvorom padlým,
ja zase dušou prehnitou,
s anjelom mojím strážnym
stretávam sa touto chvíľou.
Vnáram sa a berie ma,
za pochodu temných tónov,
do náručia rozpätých krídeľ,
prv so sklonenou hlavou
akoby znak úcty a zároveň svojho poníženia,
no v tejto chvíli nazerám
do tváre škodoradosti a zla.
Som pred súdom samotným,
za pochodu chóru čiernych anjelov,
saliev kniežaťu sveta,
za páľavy horkých nočných paprskov,
dívam sa do tváre samotnej ikone všetkého zla.
Márne čakám na svetlo,
uväznené v krajine všetkých záporov,
márne upieram pohľad na pomyselné nebo,
čakám na slzy božích anjelov.
Stojím tu odstrčený pánom svojím,
teraz však padám do rúk inému vládcovi- Samualovi,
synovi odporu a vzdoru.
Nezvratný rozsudok tisícich ton,
ťahá ma ku dnu lesklej hladiny jazera hriechov.
V žiare ohnivých škvŕn
badám osamelé víly
zahalené v tmavom rúchu.
Precitám... v páľave napĺňam
osud svoj vlastný...
Komentáre
ja se