Na víkend sme si naplánovali malý výlet. Jeden z tých letných, bezstarostných. Kamarát Bruno si chce oddýchnuť od práce, jeho susedka Tara, moja známa, má tiež nejaký dôvod a ja chcem utiecť od ľudí. Všetci čosi chceme, našli sme cestu, cieľ. Okolo tretej je termín odchodu. Ideme len na dva dni, s balením to preto nepreháňame.
Schádzame sa pred naším vchodom. Rátam, že nás čakajú asi dve hodiny aj s pauzou na odpočívadle. To musí byť. Teplo je neúnosné, všetky okná otvorené, plus ventilátor. Tento model predstihol klimatizáciu dnešného typu. Hraje nám príjemná hudba, mám pocit akoby som bol jedným z hlavných postáv filmu bezstarostná jazda z roku 1966. Pravdupovediac som ten film nevidel, ale pripomenula mi to jedna snímka. Neviem sa sústrediť na noviny a tak premýšľam o množstve vecí. Prečo som nedojedol raňajky, hádka s bratrancom, zabudnutá zubná kefka a nakoniec aj o tejto ceste. dvaja predo mnou vedú dialóg sami, keď registrujú moju čiastočnú ignoranciu. Zatváram oči a nechávam drzý vietor ošľahávať moju tvár a roztrapatiť moje riedke vlasy. V tejto chvíli mi asi nič nechýba. Chýba, ale nemyslím na to.
Vodič brzdí. Otváram oči, vidím odpočívadlo. Pauza. Cigareta, dve šálky kávy s pár slovami a moment ticha. Po týchto troch fázach sa dá pokračovať. cestou sa ešte zastavujeme v supermarkete. Bruno s Tarou idú čosi kúpiť. Ja s mojím šulcom vyhárajúceho tabaku ich čakáme vonku. Kúpili malú pozornosť pre tých, ktorí nás už očakávajú. Toto je posledný stop. Hneď sme na mieste.
Chatka, kam máme namierené je ukrytá v lese. Od dediny desať minút cesty hore kopcom. Cesta je kamenistá a nerovná, auto nechávame dole. Veci berieme do rúk a šliapeme. Prejdeme cigánskym getom a začína príroda.
Zdravíme hostiteľov, Raphaela a jeho rodinu. Ženu, Oliviu, dcéru Táňu. Na privítanie čosi tvrdého, no ja to nemusím a beriem si zachladenú plechovku piva. Zložíme sa a ideme hneď obedovať. Bolo to fantastické, je čas na siestu. Nevnímam čas, naproti tomu registrujem vtáčí parlament naokolo v korunách stromov, škripot nenaolejovaných závitov na hojdačke, ktorou kolíšem, vdychujem vôňu čerstvo pokosenej trávy a vychutnávam si tabakovú chuť cigary...
Sobota večer. Tesne po večernom menu sa spúšťa lejak. Poriadny. Kvapky sú tvrdé ako jemné kamienky štrku. Zapaľujeme s Brunom ešte po jednej cigarete a vchádzame za ostatnými dovnútra. Rozohrajeme s malou Táňou spoločenskú hru a po nej šliapeme na poschodie. Tam máme postele. Nechce sa nám ešte spať a teda privierame príklop, hodíme sa na posteľ a zapneme televíziu. Funguje len prvý a druhý kanál. Na prvom dávajú reprízu z rozpravy v parlamente, čo predčí akýkoľvek druhotriedny horor. Na druhom kanáli sa preberajú rôzne záležitosti, od kúpi zlého mlieka po susedov konár prečnievajúci do ich záhrady. Máme dilemu, čo si z tejto ponuky vybrať. Stíšime hlas a posadáme sa vedľa seba ako tri buchty. Dostávame chuť na pivo. Bruno zbehne dole a donesie dve piva. najprv si odpije Bruno s Tarou, potom nasledujem ja, pričom Bruno podá jedno pivo Tare a ona mne. Ja podám svoje pivo následne Brunovi a tak to ide, kým ho nevychľastáme. Pričom sa nemôžeme zastaviť, každý si dá hlt a ide sa ďalej. No fajn. Nič nie je cítiť. Bruno ide po ďalšie dve a prináša aj energetický nápoj. Tým pádom aj ja mám plechovku. Začíname. Ja čakám na pivo od Tari a hneď po ňom nasleduje nápoj, medzitým podáva Bruno pivo Tare. Tara berie odo mňa nápoj a ja beriem od nej pivo, pričom jej pivo podávam Brunovi. Takto ide ten kolobeh, kým nedopijeme. Je to inak zaujímavé, stále byť v kolotoči. Zapáčilo sa nám to. Bruno ide po novú trojku plechoviek. Načíname. Pri druhom kole sa nezdržím a musím si odrgnúť, lebo prasknem. Bruno si odgrgol ako býk. O dve kolá neskôr Tare vyteká pena z pusy. Najprv som mal dojem, že ide zvracať, ale bola to len pena z piva. Rozdýchala to a pokračujeme ďalej. Nie v takom tempe, pretože sa čoraz častejšie smejeme. Nakoniec Bruno sa rozhodne priniesť ešte dve plechovky a koňak. Z toho koňaku upíjam dva hlty, nemôžem viac. Mám zlé spomienky, tak preto. Bruno si dožičil, Tara si dáva tiež len po troške. Našli sme ešte dve cigarety, pár vťahov a je nám fajn. Ani neviem ako a prišla na tému otázka gejše. Rozoberáme ju sprava – zľava až nás napadá, nech nám ju ukáže Tara. Nemá s tým veľký problém a odchádza do vedľajšej izby. Jemný šramot, cudnosť za závesom.
„No, môžem ísť?“
„Iste, obaja sa zhodneme.“
Máme len malú baterku, pre lepšiu atmosféru. Zapíname a Tara vchádza. Sledujeme ju asi ako dvaja muži vidiaci ženu po dlhých mesiacoch samoty. Jemne hýbe bokmi, na tvári formuje provokatívny úsmev a s rukami robí smiešne pohyby. Zastaví.
Aj vy sa vyzlečte, nechcem byť sama.“ Pozrieme na seba, ale keď vidíme, že inak nedá...Predstavenie pokračuje a dráždi nás svojimi ženskými ťahmi. O pár minút je medzi nami v čiernych nohavičkách a bielom tričku. V tv stále trápny futbal, na vedľajšej vlne rozprava v parlamente. Stvorený program na nočnú hodinu. Líham si provokatívne. Oni sedia. Rozohrali sme takú hru rúk a dotýkame sa našich tiel. Jednoducho, nezáväzne. S kým sa chce Tara hrať? So mnou? S Brunom? Obraciam sa na brucho. Tara ma začne jemne masírovať. Boh je pri mne, že je to fantastické pre moje stuhnuté telo.
„Ach, pokračuj, Bože, je to skvelé, hm.“ A tak sa mi chvíľu venuje. Bruno odchádza močiť. Zlieza zo schodov a počuť strácajúce sa jeho kroky v ničote.
„Teraz ty mňa“, navrhuje Tara.
„Nedbám“, ľahni si. Začnem s trením. Vyťahuje si tričko. Cítim jej pot, ktorý mi nahradzuje vonný olejček.
„Je to fajn?“, pýtam sa.
„Hm“. Skĺzam nižšie, až k jej malému zadku. Malému, chutnému, pevnému. Vytiahnem kúsok nohavičiek, no v zápätí ich sťahuje. Nie som ten dobrý. Vyvolený. Vyvolený, ktorý dnes práve v tomto momente, vychádzajúci po schodoch, získava prevahu. Chytám balans.
Líha si k nám. Tara odchádza.
„Čo bolo?“, pýta sa.
„Nič.“
„Akože nič?“
„No nič, ako vravím. Chce teba, ak niekoho z nás chce.“
„Povedala ti to?“
„Nie. Ani nemusí. Ak niekoho chce, si to ty. Vracia sa.“
Líha si medzi nás a prikrývame sa. Atmosféra sa zmenila. Nové kocky hodené. Mĺkvo je. No naše oči hovoria. Či skôr sa pýtajú, ale prenechávajú to ústam, nech tlmočia ich myšlienky.
„Čo sa deje?“, pýta sa Tara.
„Prečo? Nič sa nedeje“, klopíme zraky. Bruno „kapituluje“ svojím spôsobom. Trocha oťapený. Leží v jeho lone. Sleduje ma. Sleduje moje pohyby. I keď sa na ňu nedívam, ona sa díva. A premýšľa. Keď precitne, znova sa na mňa zadíva. Ja zdvíham zrak. A straám jej pohľa na pol ceste ku mne. Jemne vkĺznem pod perinu a začínam jej hladiť nohy. Ľúbi sa jej to. Hľadím, až sa jemne dostanem pár centimetrov k ohanbiu. Už však nebojujem, ako si myslí. Snažím sa tým spôsobom, ktorým si myslí, že to vzdávam. Rozprávame sa nejaký čas. Potom sa mi priznáva. Cíti ku mne sympatie a ...frázy. Nič to so mnou nerobí. Nie, ego s tým nič nemá. Ono spí. Nemá čas sa zaoberať takýmito záležitosťami.
Svitá. Bruno ju hľadí. Jemne. A hlavne sa snaží to robiť nenápadne. Aké cynické. No nech. Nechám ho, nech má dojem, že to nevidím. Hladí jej prsia a ona je rada. Chce jeho ruky, jeho dlane stískajúce jej ňadrá. Vstávam. Chudobné divadlo. Nemám záujem o lístky. Prechádzam do svojej postele.
Snažím sa zaspať, no nejde to. O chvíľu počujem akýsi šum. Oči mám privreté, ale dokážem rozoznať objekty. Bruno sa na mňa díva spoza záclony, či nespím. To teda nie, nespím. Je v tom, že sním. Po chvíli je všetko jasné. Nepamätám si podobnú chvíľu tejto. byť svedkom súlože v priamom prenose. Už si len sadnúť do sedačky oproti. A sledovať tú grotesku. Nie, nezávidím mu. Vlastne nemám čo. Aj keby som mal, čo už. Môj sexappeal nezapôsobil. Len pretrpieť to divadlo.
Vstávam, Bruno je zjavne spokojný. Ktohovie, kde jeho semeno skončilo. V nej určite nie, i keď...no to určite nebudem riešiť. Vedel, čo chce. Dosiahol to. Nemá o ňu záujem. je šikovný. Či ona naivná? Schádzam schodmi, privítať ráno. Niet cigariet. Kurva. Konečne posledný deň. Ja nemusím to naše nudné mesto, hniezdo hnilých. No stačilo mi tu, i keď víkend bol naozaj celkom fajn.
Skladáme veci, upratujeme o pol hodinu chceme vyraziť. Cestou sa ešte chce Bruno niekde zastaviť. Ešte dva pol deci malinovice. Kriste, to je páľava. Spomienky beriem sediac na sedadle vzadu. Stiahnem clonu pred bezočivým slnkom, Bruno vsunie nejaké CD a vyrážame. Na pumpe sedím s Tarou v aute sám. Akási skupina si hrá svoje tóny. Sledujem Tarin odraz v spätnom zrkadle. Zmiešané pocity. Či aspoň to tak vyzerá. Privieram oči strácam sa v tónoch.
Odbáčame na parkovisko, vedľa obchodného domu. Ideme na kávu. Bruno si odskakuje. Ostávam znova s Tarou. Pripálim si cigaretu. Po chvíli nevydržím.
„Ale ste vyvádzali:“ Presne takéto reči nemám rád, ale tentokrát som sa na to vykašľal.
„Ty si bol hore?“, otrasene sa ma pýta.
„Dalo sa spať?“, pýtam sa s úsmevom. Teraz, keď sa tak zamýšľam, necítim už vôbec nič. Dobre že to dopadlo, ako to dopadlo. Nechcel by som ju ako trofej. Bola by mi nanič. Som spokojný. Ešte chvíľu debatujeme o budúcej stretávke, nad ktorým visí otáznik, i keď sme z jedného mesta. Napokon sa odmlčíme. Prichádza Bruno.
Komentáre