merci bien...
Znova tak, ako predtým mi nešla linka mňa to už začína unavovať. Je to len pár desiatok hodín, čo sme sa nevideli, pár hodín od našej poslednej vety na net-e a už sa neviem dočkať, kedy budeme zdieľať náš spoločný čas. Dnes je scenár napísaný trochu inak. Režisér k nemu pripísal oldies party v dopleri. Tvoj úsmev je pre mňa prvoradý a ja ho badám na tvojej tvári. Boli moje plány o tanci, ibaže u nás na koberci.
Vraciame sa na naše staré miesto, spoznávam múry nášho hradu. Čaká nás teplo s cestou do minulosti. Očarilo ma znova toto miesto, takmer ako prvýkrát. Cítim sa ako kráľ vracajúci sa do vlastného kráľovstva. Aspoň na pár hodín. Zapínam svetlo a spomienky pučia ako kvet. Som tu doma, je to môj svet.
Líhaš si. Zapínaš laptop. Hádžem dole sako, prinášam poháre s fľašou vína. Nalievam. Je ticho. Iba hrdlo fľaše sa snaží o klokotavý spev. Odpustím mu to. Líham si k tebe. Prezeráme si môj blog. Zahrievame net. Vyberám USB kľúč a otváram paletu poézie z vlastnej dielne.
„Len jedna vec ma mrzí. Verše pre teba som nechal doma.“ Tvoju odpoveď som “prepočul“. Usmiala si sa, no tvoj tón hlasu doprevádzal zmoknuté slová. Možno. Moja dedukcia.
Alebo žeby? Počkaj.“
„Ty ju máš.“
„Hm, mám. Tak...zvláštnym spôsobom...“(obhorený papier so šnúrkou)
„Vieš, ako v tých dávnych časoch.“ Rozväzuješ.
„Prečítaš mi ju?“
„Iste.“ Predriapem sa k sviečke. „Zaviaty anjel..“ Prvýkrát nahlas recitujem dievčaťu svoje myšlienky o nej. Spravte to aj vy a zistíte, čo je to za pocit. Tá žena za to musí stáť. Musí stáť za vaše myšlienky, za vaše city, za vaše odkryté „ja“. Tá žena leží pár centimetrov odo mňa a počúva slová určené jej.
„...ty...zaviaty anjel.“ Vydýchnem a roztancujem plameň sviečky.
„Pekné...“
„Máš svoje prvé verše, ktoré sú iba tvoje a patria iba tebe.“
Dopler padá, moje srdce jasá. Vieš dôvod. Pýrim sa. Hoci som ponorený po uši v tme. Aj teraz, keď už tieto slová píšem. Poznám ťa iba pár dní, vieš však viac ako všetci ostatní. Tak trochu sa cítim ako Artie Miller s Marilyn. Ona na balkóne, v žiari lúčov, on v tieni bytu s klesnutým pohľadom. Ale len teraz. Aspoň teraz tak intenzívne. Dosť sa hanbím. Môžem za to. Utekám pred tvojím pohľadom. Zastavím sa a páli ma to.
„Mám chuť na čokoládu“, hovoríš. To je moje vykúpenie. V kuchyni sa skrývajú čokoládové tehly od merci...
Rozbaľujem a žiarlim na ten kus čokolády, ktorý sa ti roztápa na jazyku... Poddáva sa ti, nerepce a ty si užívaš tú slasť. A potom ti znova darujem kúsok, až kým niet posledného kúsku.
„Prečítaj mi tú báseň ešte raz.“
„Teraz ma napadá, že som ťa dnes nepočul hrať na klavír.“
„Nebolo času.“
„Hm, dobrú.“ Chvíľu ťa sledujem, ukladám myšlienky do folderu. Snažím sa, no sú ako nespratné deti.
Čas prehodil deň. Je nedeľa. Niečo po jednej popoludní. Vybiehame čosi nájsť, čo ukojí náš hlad. Krásne doobedie. Úzky potok, pár malých labutí, utekajúci rybári zo svojich domovov, starí, mladí, všetci i psi. Už len talent Moneta...
Keď odchádzaš do sprchy, to už znamená, že opona za dnešným dňom začína klesať. Úsmev sa mi rozteká po tvári. Svieže kvapky vody mňa v sprche prebrali a ja chcem o tebe vedieť viac. V tme mi rozprávaš, hladím ti chrbát a tvoj krk, koketujem s vlasmi, s ktorými som už kamarát. Je ti zima a každý šum vnímaš. Si v bezpečí, pri mne usínaš...
Komentáre
:-)
nádhera
.......
angelote