connor

             Musím do capitolu. Cítim, že ma volá. Cítim ten pach plávajúci vzduchom smerom ku mne. Počujem ten ston nízkych frekfencií na vlnách vetra, dujúceho prúdom na východ. Fuj! Nebolo to moje rozhodnutie. Nemuselo to vôbec takto skončiť. Dnes si svoju pravdu obhájim.

Hľadám. Zdieram asfalt svojimi krokmi. L + S, Nová scéna, Obchodná, Poštová... Niekde cítim ten charakteristický závan smradu silnejšie, niekde už iba stopy. Zaschnuté stopy hnisu. O chvíľu vidím čerstvý hnis lepiaci sa na stenách budov, na pouličných lampách na chodníku, stekajúci na cestu... Stopy krvi. Roztekajúce pásiky krvi. Úzke. I široké, kde - tu. Kvapky krvi na výkladoch obchodov, stekance na schránkach, kľučkách dverí... smrad, ozvena tichého stonu...
Na plátne sa rozliala fľaška tušu... Prechádzam nábrežím. Celý deň stretám všadeprítomnú krv, hnisavé odkazy na blatníkoch áut, dopravných značkách, skrutkách upevňujúcich reklamné osvetlenia, pot zachytený na kmeňoch a konároch stromov, no teraz kráčam priamo v kalužiach krvi zahustenej hnisom sprevádzajúci znova ten zápach. Ibaže silnejší. Kĺžem sa. Toľko krvi a hnisu. Počujem ston a dychčanie. Zafúľaný kráčam ďalej. Vidím čosi v prítmí ležať, akúsi trosku pri múriku. Je to to, na čo myslím. Čo hľadám celé poobedie. Obráti sa ku mne.
„Počul si moje volanie...“
„Počul. Hanbi sa! Hanba ti. Bolo ti to treba? Pri jemnom lúči mesiaca badám hlboké jazvy, odreniny a mokvajúce rany. Vidím ako slabo dýcha, akoby... akoby chýbalo len pár minút do konca...
„Kurviť sa. To je tvoje. Šlapať ulice. Stretávať milé tváre. To ti zachutilo. Flirtovať. A tie tváre sa zrazu začínajú vysmievať. Menia masky. Zistili tvoju podstatu a slabé miesto. Strácaš farbu, úsmev. Vieš, že to bol znova len ďalší bluf. Naivné. Aké naivné! Ako kus špiny. Hanbím sa, že som s tebou niekedy niečo mal. Dvakrát som ti uveril. Dvakrát som ti vyhovel takmer vo všetkom. Prosil sa. Ponižoval sa. Ešte čistý rozum mi ostal. To je jediné ma drží nad vodou. Čo ty? Ty troska emocionálneho čohosi...rozpadu.
„Prestaň! Počuješ? Ty vševediace racionálne monštrum! Prestaň už. Ty, rozum, nikdy nepochopíš, čo je to cit. Chodíš si bez obáv, bez vzrušenia, kráčaš svojou cestou nehľadiac na nič iné, len na seba. Chladne s deficitom emócií. Čo už len to môže byť za život. Ja trpím, skuvíňam ako zbedačený pes. Mokvám, sedím tu a cítim sa ponížene. Viera utrpela. Párkrát. Nože sa ale prizri bližšie! Prizri! Čože to vidíš? Neodvracaj sa! Pozri sa mi sem! Na tú krásu, ktorá ma napĺňa. Prizri sa!“
Stojím tu strnulý. Stojím tu zafúľaný. Pred tým najčistejším zjavom, aký som v živote stretol. Kurva, ktorá je čistejšia ako ja sám. To ja som tou kurvou. Ja! Ja a nie toto tu, čo tu leží. Čo bolo niekoľko krát bičované. Čo tu môže teraz hrdo stáť. Pretože toľko, čo bojovalo. Aj keď prišlo na to, že nie vždy..., že nie vždy...Vidím slabé dýchanie, ale rany sa začínajú hojiť. Neverím. Neverím tomu! Cítim sladkastú chuť krvi v kútiku úst a mastný hnis pomaly stekajúci po mojom líci. Stojím nad tou krásou ležiacou pri mojich nohách. Mlčky si čupnem. Sadám. Sadám do teplej kaluže. Za temenom svetlo ako dar od luny. Vidím ako sa kvapôčky vznášajú a menia sa na jemný aerosol. Obrátim sa na bok. Si tak krásne. Tlkotajúce. Ožívaš. A ja sa bojím poprosiť o kus toho šťastia, čo máš práve v sebe. Zlákalo si ma. Dobre si vedelo, že prídem, že sa ti vysmejem. No i tak mi tu dávaš šancu. Šancu nie len nazrieť, ale prežívať.
Vyliezaš na mňa. Pozeráš sa mi do zaslzených očí. Dotýkaš sa trasúcich pier. Rozopínaš košeľu. Nedokážem sa brániť. Nedokážem. Nechcem! Rozum stráca prevahu. Telo sa búri. Chce ťa. Chce to, čo máš, čo si našla, čo som smel uvidieť. Trháš vlákna tielka. Vnikáš do mňa. Pomaly. Bolí to. Ach, ako to teraz bolí! Zároveň je to pocit, ktorý som roky necítil. Ach! Bolí to. Ale... Presne vieš, kam máš ísť, odkiaľ som ťa vyhnal. Vtekáš mi medzi rebrá ako akési fluidum. Slzy...slzy sa mi plavia z chladných očí...“Ach! Nie! Len cit nie“, posledné výkriky neprekrvených zón rozumu.
„Buď po tíši, buď po tíši...“, počujem tvoj tichý hlas.
„Áno, verím ti. ja...verím ti...verím srdce moje. Už som zabudol, aký to je pocit... Vznešený pocit, cnostný pocit... Rozmaznávaj ma, rozmaznávaj...Ja cítim. Ja cítim! Precitám! Ach, áno, ty ma nechceš sklamať, srdce moje. Znova žijem. Znova sme v tom dvaja...Cítime...cítime...
Obaja plačeme vo vzájomnom objatí. Mláky krvi vyschli, hnis sa vpil do hlbokej zeme. Svitá...