connor

...závan...


...ležérne sedím a som zamyslený. Ohľadom jednej záležitosti. Vtom príde mama a zastaví sa vo dverách.
„Poď sem. Ktorá vôňa sa ti viac pozdáva?“
„Akoby som bol v tom odborník...“
Privoniavam k pravej ruke. Zdá sa mi povedomá. Veľmi povedomá ako vôňa, ktorú som cítil a vdychujem znova a znova. Potom prejdem k ďalšej a privoniavam. Nič mi nepripomína. Nová vôňa. Ešte nie je u mňa zaregistrovaná...
„Počkaj. Daj mi tú pravú ruku.“
Vdychujem. Vdychujem pomaly, akoby som sa chcel hrať s tou vôňou. Akoby som mal v úmysle sa len zahrávať s jej závanom. Prudšie vdýchnem. Chcem ju prebádať. Zistiť pôvod. Dostať ju do mojej databázy. Cez nos, do mozgu, až k indikátorom vôní. Mám ju! Mám! Je v mojej databáze fľašiek! Je to ona! Pomaly odchádzam a sadám si...
„Počkaj, mňa napadne ten názov...“
Predbieham ju .Nemôžem inak.
„Nie je to afugjivkuti?
„Áno, je to ona, afugjivkuti.“
„Ako to vieš?“
„Len tak. Je to jej vôňa...“
Ležérne sedím a som. Znova tú vôňu spúšťam dole k štetinkám v nose. Premiešavam ju, nechávam vanúť, no nevpúšťam veľmi nízko. Znova vdýchnem späť a mám myšlienku.

...po čase znova tvoja vôňa...