connor

Motýlie krídla...

(2. časť)

Precitám.  Drzé slnečné lúče podráždili moje viečka a silné svetlo ma ihneď prefackalo. Mám sucho v ústach. Po každýkrát je tu ráno slnečné, hoci si v tomto období robí počasie ako si samo rozkáže. Cítim v sebe akýsi hnus. Hniezdi sa vo mne. Koluje v žilách, zachvátil mi celé telo. Raz je v srdci a keď nie práve tam, potom je v hlave a napáda mi svojim jedom moje myšlienky. Prebúdzaš sa aj ty. Mám obavy z najbližšej tridsať minútovej budúcnosti.
„Dobré ráno.“
„Hm...“
„Vyspala si sa?“ Bozkávam ti dlaň a hrám sa s tvojimi prstami.
„Áno, aj áno...“ Obraciaš sa na brucho a štetinky chránia svoj poklad. Odhŕňam ich. Čo môže byť pre muža krajšie na  ráno ako pohľad na prebúdzajúcu sa ženu...? Jej prvé pohľady, prvé ťahy tela, prvé slová...
Odchádzaš do kúpeľne a ja spomínam na svoj flirt s časom v nočných hodinách. Keď bol ešte pohár poloplný. Teraz sa snažím ten pohár znova  naplniť. Vraciaš sa. Opieram sa o bok postele.
„Poď ešte na chvíľu späť, potom už vstaneme.“ Líhaš si. Ukladáš si hlavu na moju hruď. Mám problém. Moje srdce sa diví a nevie sa vpratať do svojho teritória. Hľadím ťa na chrbte. Hľadím ti vlasy...

Fergie sme kúpili svrčkov. Hlavný cieľ rána je splnený. Ešte  niečo pre nás v obchode vedľa vchodu a sme hotoví.
Dnes robíme vlastne naše prvé ozajstné teplé raňajky. Vyberám panvicu, ukladám nákup, krájam cibuľu.
„Počkaj, z cibule daj dole ešte jednu vrstvu.“ Zároveň to sama robíš.
„V poriadku.“ Rozbíjam vajcia a miešam. Zakladám oheň moderným spôsobom a po tvojej úprave cibule sa pozerám na syčiace kúsky v oleji.
„Ja to robím na masle“, pričom obohacuješ vajíčka o soľ a korenie s paprikou. Pozriem na teba a usmievam sa. Ty vieš ako a prečo.
„Ja dávam soľ skôr potom, aby som to neprehnal a aby si každý spravil po svojom.“ Smeješ sa, presne si pochopila môj zámer. Si rozkošná a veľmi sa mi to ľúbi. Tandem je skvelá vec. Dlho som to nezažil a mojou vďakou budú snáď dobré raňajky. Latte čaká,  chlebík do košíka, už len moja denná tlač mi chýba. Nič to. Nemenil by som za túto situáciu. Politikou si ju nebudem kaziť.
„Nechaj riad, ja ho večer spravím, musíme ísť, aby si stihla prácu.“ Mám divný pocit. Večer, večer...

Uff, ale je tu teplo. Niet úniku, niet miesto, kam vôbec uniknúť. Nechali sme tu nedokončený obraz večera. Dojedám pizzu a mažeme stopy. Skočíme na web a čítaš si články. Podídem k tebe. zahrabávam sa ti do hustých vlasov a otváram balík jemných dotykov po tvojej tvári a krku. Ešte stále som v tom, že ti to spôsobuje aspoň trochu radosti. Čas ubieha.
„Musím ísť, aksa chcem ešte vrátiť.“
„V poriadku.“
„Tak daj mi ešte vedieť, aby som si bol istý časom.“
„Dobre, zavoláme si.“ Podídem k tebe, jedna pusa na líce a strácam sa vo dverách.