connor

              Prišla s naivitou prilepenou na tvári. S ohňom v očiach. S odhodlaním, ktoré z nej každou sekundou prchalo ako bublinky z minerálnej vody. S túžbou, ktorá nebola len v jej srdci, ale priam ten tlkot rezonoval v celom jej tele. Stále bola v pohybe. O rok aj pol bola krok od vrcholu...

            Je neskoro večer. Vlastne už je skoro ráno. Niečo po jednej nad ránom. Všetci spia. Ležím. Nie len tak. Ležím a nehybne sledujem život na lopatkách. Realitu číhajúcu všade naokolo. Vidím život zahalený bielou plachtou paralizovaný od krku nadol. Takmer nehybný. Áno. Nehybný... Tvrdý obal človeka cynického, chladného s vrelým jadrom uprostred, sledujúci život v troskách. Rozštiepený a hynúci. Cynik so zaslzeným pohľadom. Ticho...všetci sú ticho. Boh je preč. Už ďalšia absencia. Režisér mlčky sedí...sedí a nič sa nedeje! Kurva! Kurva, tak to nikto nič nespraví?!

            Ešte stále ležím. Obraciam sa na pomyselné nebo. Kde je Boh? Myslím na neho. Myslím na moju malú. Na môjho anjelika... Na môj cieľ. Jeden z mojich zmyslov! Moju dcérku závislú od injekcie každý boží deň. Ležím. Chvejem sa. Tu v tichu. Chveje sa mi pohľad na to pomyselné nebo. A ako sa mi chveje, tak mi steká slza po líci až na gauč, kde uschýna. A ako premýšľam a uvedomujem si súvislosti, steká ihneď ďalšia a mnou prechádzajú zimomriavky. Bože! Bože, tak čo robiť?! Slzím ako dieťa. Slzím, žialim! Som ako vulkán chrliaci emočné erupcie. Ťažké chvíle. Spytovanie, pocit viny, moment s plno otáznikmi...teplo a... vlastne... len toľko si pamätám.

            Je po všetkom. Začiatok konca. Koniec jedného začiatku. Nechuť. Horká príchuť nechuti. Nie. Žiadny nový smer, kam možno ísť. Camusovo absurdum sa naplnilo do poslednej bodky. Podľahnúť je chybou...

            ...ale veď... dnes bol život skolený...skolený  na lopatky...