connor

pred tvojím odletom do Prahy...

Zaviaty anjel.

Vždy mám obavy, že moje písmená spravia hanbu našim krásnym chvíľam...sama moja budúcnosť netušila, že niekedy budem vyjadrovať podobné myšlienky, aké mám. Píšem o tebe. Teda, hlavne o tebe. O nás, o oboch. Mám dôvod písať. Mal som tu registráciu tretí mesiac a nemal som o čom písať. Žiadna inšpirácia. Existoval som aj bez blog-u. Iste. Dôvod spočíva v inom.
Prv som mal záujem ti napísať súkromne. Viem, že nestojíš o takúto  „popularitu“. Chcem však aby o tebe vedeli. Aby vnímali tvoju existenciu a vnímali aké mám šťastie, že som ťa stretol...Neverím na náhody. Ani v dobe mojej čisto optimistickej a ani v súčasnej, v čase realisticko - pesimistickej, bez ideálov. Vieš ako sme sa spoznali. Pár sekúnd a príležitosť by odplávala. Pár sekúnd a stratila  by si sa z dohľadu. Uletela by si. Okamih a connor by tu pravdepodobne nebol. Neviem. Neheroizujem. Naozaj by tu na blog-u neboli tieto príbehy, tieto myšlienky, môj hold, trpkosť, radosť...
Napíšem ti tu, i mojim milým verným čitateľom, pár viet o tebe, osobe, ktorej skladám poklonu a svoju úctu.

...ešte dnes som s tebou mohol zaspávať a ráno odlietať po tvojom boku do Prahy. Letieť s anjelom...nestáva sa každému a len tak...kašlem na tú kyslú smotanu, ples masiek, išlo mi o spoločný víkend...

Ak by som mal za sebou minulosť zlepenú piatimi desiatkami žien a napíšem, že si iná, výnimočná, uveríš mi a všetci ostatní asi skôr ako keď to napíšem po dvoch akých - takých vzťahoch. Budiš. V živote som potulkami stretol  nepochopenie, odmietanie, závisť ako mnohí ďalší. Aj tak sa o to pokúsim.
Vždy, keď idem písať moje myšlienky o čomkoľvek, čo sa nás týka, používam kľúč od tajnej komnaty, kde mám špeciálne slová, ktoré sem padnú ako uliate. Je to unikátna miestnosť, napustená rôznymi esenciami a  prepojená so spomienkami.

     Spoznal som ťa, keď si sa rehabilitovala. Keď si potrebovala vytlačiť hnis vtečený do tvojho sveta, keď si potrebovala odpovede bez otázok. Keď koalícia smútku so žiaľom deformovali tvoj úsmev a kopali do citu. Keď hanili lásku. Keď si mala xy dôvodov na to, aby si sa hnevala, že si pre niekoho zložila  krídla svoje... ja som vtedy zakopol o zaprášené moje...
...utekala si z pekla, mňa vyhnali z raja a Boh, vyššia energia, univerzum, nech je to čokoľvek, zadalo súradnice a systém nekonečných čísel a okolností spôsobilo akési „drgnutie“ dvoch duší...
Po písmenkách, slovách, vetách, súvetiach som ti chcel pomôcť. Aj ja mám čo odplácať svojmu životu, i keď je to o úplne iných veciach. Snažil som sa vcítiť do teba, veď koniec koncov som jeden z toho hrdzavého rodu, zakomplexovaného, ubližujúceho každou formou. Tentokrát zovšeobecňujem vedome. Objavoval som tvoje vnútro, tvoje pocity, tvoj tichý krik do éteru, zachytával každý signál z tvojho smeru...No po takmer identických písmenách, slovách, vetách, súvetiach, som si dláždil cestu a spoznával jadro neznámeho kvetu...
Máš oči ako tisíc tvojich sokýň. Pery ako tisíc ďalších ženských pier. Máš tvár ako tucet žien v mhd. A predsa tvoje oči, ktoré, keď hľadia inam, keď vnímajú moje a dotýkajú sa svojimi pohľadmi, neviem sa od nich odpútať. Túžim sa v nich vidieť, zreteľne badať svoj odraz, ach áno, to chcem, chcem v nich plávať a nevychádzať...Pery, vankúšiky nehy, jedna z brán do tvojho raja...ktorých dotýkam sa rád...Tvár, do ktorej sa nedokážem vynadívať. Ktorú odkrývam pred sebeckými vlasmi, keď pri mne ležíš, ku mne obraciaš...Vlasy, s ktorými som už kamarát, k nim privoniavam s vášňou a rád som klziskom pre ich mnoho jázd... Úsmev, áno tvoj úsmev, ktorý priam zbožňujem. Pre ktorý mám takú slabosť . Pozerám sa na teba rád a  sama ma prichytíš, keď ťa sledujem pri tvojom štúdiu, česaní vlasov, varení, ležaní, či keď zaspávaš. Keď sa pri mne prebúdzaš...         

Poznám ťa mesiac a kedykoľvek sa vysmejem času do očí. Môj sejf má zložitú kombináciu, ale kód máš vylúštený. Si iná. Ach, áno, čo tu čarbem také klišé...no nemôžem si pomôcť. Pri nikom sa tak dobre necítim. Nik ma tak nevníma, pri nikom sa nedokážem tak otvoriť, keď ti hovorím o svojich problémoch a ty ma počúvaš, keď strácam dych a ty sa o mňa zaujímaš Chcel som a  chcem aj byť tvojou malou nádejou, no mám dojem, že práve ja sa pri tebe liečim a máš zázračné spôsoby... Keď si dôvodom pre myšlienky, ktoré tu na blogu čítaš. Keď jednoduché témy kvitnú v našich dialógoch na lúčne kvety, keď problémy, úzkosť padajú ako steblá suchej trávy...Si tak ženská. Krehká, citlivá, pritom tak prirodzená a zvodná. Tvoje vnútro je čarovné a tvoj zjav očarujúci...Si tak reálna, až moje slová sa od hanby stránia...

vráť sa mi čo najskôr...

connor 

.