connor

merci bien...

...keď človek cíti clivotu, úzkosť, ktorá ho  páli ako voda po holení, či depilácia ženských nôh, uniká do svojho sveta. Na ten únik ja mám tri miesta. Pred pár dňami som našiel ďalšie a tam som i dnes. Aj s tebou. Tu, pri tebe,  zabudnem na problémy a chvíle spoločné ich menia na banality. Smiem sa tak odcudziť tomuto svetu a vysmiať sa okolitému davu. S tebou kraľujem  krajine, kde vládne harmónia, kľud, kde si vychutnávam synchróniu našich duší...

 
     Práve som si zohrial tvoju večernú špecialitu, ktorá mi chutí a myslím to vážne. Nesmej sa:) Vystresoval som hudobníkovu žabku vo svojom presklenenom apartmáne a sadám si k notebooku. A k tebe... Hmmm, mám chuť tu načarbať pár viet.  Znova si ma primäla k mojim pamätným slovám . Znova si dôvodom pre moje písmená. A ja už viem, že ich čítaš rada. Je zaujímavé ich písať „live“, priamo vedľa teba. Moja premiéra.

     Znova tak, ako predtým mi nešla linka mňa to už začína unavovať. Je to len pár desiatok hodín, čo sme sa nevideli, pár hodín od našej poslednej vety na net-e a už sa neviem dočkať, kedy budeme zdieľať náš spoločný čas. Dnes je  scenár napísaný  trochu inak. Režisér k nemu pripísal oldies party v dopleri. Tvoj úsmev je pre mňa prvoradý a ja ho badám na tvojej tvári. Boli moje  plány o tanci, ibaže u nás na koberci.

     Vraciame sa na naše staré miesto, spoznávam múry  nášho hradu. Čaká nás teplo s cestou do minulosti. Očarilo ma znova toto miesto, takmer ako prvýkrát. Cítim sa ako kráľ vracajúci sa do vlastného kráľovstva. Aspoň na pár hodín. Zapínam svetlo a spomienky pučia ako kvet. Som tu doma, je to môj svet.
     Líhaš si. Zapínaš laptop. Hádžem dole sako, prinášam poháre s fľašou vína. Nalievam. Je ticho. Iba hrdlo fľaše sa snaží o klokotavý spev. Odpustím mu to. Líham si k tebe. Prezeráme si môj blog. Zahrievame net. Vyberám USB kľúč a otváram paletu poézie z vlastnej dielne.
„Len jedna vec ma mrzí. Verše pre teba som  nechal doma.“ Tvoju odpoveď som “prepočul“. Usmiala si sa, no tvoj tón hlasu doprevádzal zmoknuté slová. Možno. Moja dedukcia.
Alebo žeby? Počkaj.“
„Ty ju máš.“
„Hm, mám. Tak...zvláštnym spôsobom...“(obhorený papier so šnúrkou)
„Vieš, ako v tých dávnych časoch.“ Rozväzuješ.
„Prečítaš mi ju?“
„Iste.“ Predriapem sa k sviečke. „Zaviaty anjel..“ Prvýkrát nahlas recitujem dievčaťu svoje myšlienky o nej. Spravte to aj vy a zistíte, čo je to za pocit. Tá žena za to musí stáť. Musí stáť za vaše myšlienky, za vaše city, za vaše odkryté „ja“. Tá žena leží pár centimetrov odo mňa a počúva slová určené jej.
„...ty...zaviaty anjel.“ Vydýchnem a roztancujem plameň sviečky.
„Pekné...“
„Máš svoje prvé verše, ktoré sú iba tvoje a patria iba tebe.“

     Dopler padá, moje srdce jasá. Vieš dôvod. Pýrim sa. Hoci som ponorený po uši v tme. Aj teraz, keď už tieto slová píšem. Poznám ťa iba pár dní, vieš však viac ako všetci ostatní. Tak trochu sa cítim ako  Artie Miller s Marilyn. Ona na balkóne, v žiari lúčov, on v tieni bytu s klesnutým pohľadom. Ale len teraz. Aspoň teraz tak intenzívne. Dosť sa hanbím. Môžem za to. Utekám pred tvojím pohľadom. Zastavím sa a páli ma to.
„Mám chuť na čokoládu“, hovoríš. To je moje vykúpenie. V kuchyni sa skrývajú čokoládové tehly od merci...
Rozbaľujem a žiarlim na ten kus čokolády, ktorý sa ti roztápa na jazyku... Poddáva sa ti, nerepce a ty si užívaš tú slasť. A potom ti znova darujem kúsok, až kým niet posledného kúsku.
„Prečítaj mi tú báseň ešte raz.“

 
     Ležím. Počúvam čosi pomalé, ale je to fajn. Ideš do sprchy a moja fantázia  rozťahuje chápadlá ako veľká ružová chobotnica a... a...naráža na tvoje dvere, ktoré zatváraš. Fantázia je však ako voda...Surfujem a odpíjam z vína. Vraciaš sa. Prinášaš sviežosť a v tom pyžame si rozkošná. Kopíruje ladné krivky tela a jemne odhaľuje tvoje pekné nohy. Líhame si a začína posledná fáza. Noc sa chopila svojej chvíle a zahalila nás tmavým rúchom.
„Teraz ma napadá, že som ťa dnes nepočul hrať na klavír.“
„Nebolo času.“
„Hm, dobrú.“ Chvíľu ťa sledujem, ukladám myšlienky do folderu. Snažím sa, no sú ako nespratné deti.

     Čas prehodil deň. Je nedeľa. Niečo po jednej popoludní. Vybiehame čosi nájsť, čo ukojí náš hlad. Krásne doobedie. Úzky potok, pár malých labutí, utekajúci rybári zo svojich domovov, starí, mladí, všetci i psi. Už len talent Moneta...

     Dva rezy, tri natretia, vriaca voda. Raňajky sú na stole. Poobede sme pozabíjali problémy, ktoré nás ťažili a atómy svetla nás pomaly opúšťajú. Nemám chuť ťa tu nechať a odísť. Ostávam. Učíš sa. Ja ťukám vety múdrych do notebooku. Pri tom sa smejeme, hašteríme, popíjame, sladíme si život a sme pánmi tohto večera.
      Keď odchádzaš do sprchy, to už znamená, že opona za dnešným dňom začína klesať. Úsmev sa mi rozteká po tvári. Svieže kvapky vody mňa v sprche prebrali a ja chcem o tebe vedieť viac. V tme  mi rozprávaš, hladím ti chrbát a tvoj krk, koketujem s vlasmi, s ktorými som už kamarát. Je ti zima a každý šum vnímaš. Si v bezpečí, pri mne usínaš...