Uzrel som ťa v ten podvečer,
na ulici pod lampou stáť.
Ja, váhal som chvíľu, čo povedať
a chcel som iba,
prečo tu tak stojíš, opýtať.
Zdvihla si hlávku a ja uprel na teba zrak,
že tu ty tak stojíš, vravíš
a čakáš na svoj vlak.
Povedala si len to,
počul som iba tvoj hlas
a vtedy ma napadlo,
však už Boh spojil nás.
Pozval som ťa na kávu,
ty´s riekla áno,
stál som tam a pomaly vnímal
teba i tú chvíľu.
Ten moment patril iba nám,
mne a dievčatku v klobúku.
(niekedy v roku 2006)
zvláštne, táto báseň bola hotová v priebehu pár minút, taká reflexia,
no nikdy sa neudiala.
Komentáre
.