connor

merci beaucoup mademoiselle  á  évocation...

(dokončenie...)

Čas ukáže ako dôležitý bol dnešný deň. Bol však nepochybne zvláštny. Plný vnútorného boja. Opatrných, no prirodzených slov. Dôverných a úprimných slov. Vlažných pohybov a pohľadov, no o to vrelších, ťažších a hustejších úvah. Bol to deň po ťažkej noci boja. Mnoho obrazov o tejto noci je. „Cestička“ van Gogha, ilustrácie od srbského poeta či obraz ilustrujúci francúzsku revolúciu s Mariannou na čele. Bol... nádherný...

Zobúdzam sa na nejaký podnet. Ležím  v obývacej izbe. Veru, tu som zaspal. Cítim sa ako zle poskladaná hračka z kinder surprise. Hmatám po telefóne. Žiaden odkaz, žiaden neprijatý hovor. Ktovie, kedy si prišla domov. Sedem hodín. Moje viečka sú ako veľká ťažká plachta. To bude chcieť kofeinový šok.  Nechutná noc. Čo mi ešte deň prinesie za udalosti. Sexuchtivé slnko ma osaháva.
Skosenie  pichľavého strniska na tvári, vyleštenie kostnatých cencúľov, malá bageta, šálka kávy(priznám sa aj s cukrom), pochod na bus. Útržky pamäte na ekonómiu, kúsok nádeje za predným zipsom aktovky a troska na dvoch nohách. Čakám na linku.  Hadí zástup sa predlžuje, zopár známych tvárí.
     Prichádza mi spoločnosť na najbližšie minúty. Vyslovením pár hesiel, sa dostávame k jednej z podstát ľudskej existencie. K vzťahom. Nemám chuť sa dotýkať tej témy, znásilňovať nejakými odpoveďami zo skúseností už tobôž nie. Je mladá, učí sa. Ja mladý, od nej starší. Neviem sa definovať. Asi stratený. Mám za sebou strašné dva dni, ktorých dôsledky dnes musím vyriešiť.

Po nie uspokojivých číslach z ekonómie, predieram sa kyber priestorom do svojej malej izby s úvahami. Nový odkaz. Tvoj.
„Prepáč mi to, ja proste nemôžem...sám si mi radil, aby som ostala chvíľu sama, aby som sa nehrnula do ďalších vzťahov...bola to veľmi dobrá rada, naozaj potrebujem čas, čas na premýšľanie, čo vlastne chcem.....“
„Zradili ma vlastné zbrane...“  Kurzor na „x“, pretínam spojenie.

 
Stojím na križovatke a cez nahé konáre sledujem tvoje miesto. Som ďaleko. Zdráham sa. Ešte nie. Potrebujem si to premyslieť. Prejdem sa ešte. Potrebujem si urovnať myšlienky. Dávam do priečinkov, synchronizujem podľa dôležitosti. Odhodlanie príde čochvíľa. Ešte pred ňou ju   predbieha  starý pán v klobúku. S niekým volá a prichádza s tým prostým starým podlizujúcim úsmevom. Myslí, že na neho čakám, keďže sa prechádzam v parku. Daj mi pokoj dedo. A mimochodom, bol to omyl.
     Zadávam súradnice a naberám kurz tvojho momentálneho pôsobenia. Približujem sa a zviera sa mi trochu srdce. Každým krokom sa budova zväčšuje. Vidím ťa.  Neobracaj sa. Len sa neobráť. Chcem vidieť tvoju tvár, keď otvorím dvere. Keď sa ti možno zachveje srdce pri mojom klopaní, keď precitneš pri myšlienke, že som za dverami…
„Ahoj.“
„Ahoj.“ podídem bližšie. Nedokážem sa zastaviť. Nohy ma nesú až k tebe. Opieram sa o gauč. Pár sekúnd úvodného ticha.
„Už včera, keď som ti ráno hovoril, aby si nechala riad, niečo mi našepkávalo, že už večer neprídem. Pri pípnutí trelefónu som tušil predmet tvoje sms. Áno, uvedomujem si to. Ten prehrešok. Veľmi som ti chcel ukázať, aký som… Už od prvých písaní som si zakladal na tom, aby si mi dôverovala… a ja som to všetko pokazil. Asi. Zvláštne ako sa človek snaží a ako sa to môže narušiť. Viem, že nemôžem byť teraz s tebou, no viem, že bez teba to je ešte horšie, skrátka to nejde...“
Rozprávam a rozprávam. Nie je to myslím strach, čo mi bráni sa ti pozrieť viac ako dvakrát do očí, no nechcem, aby si registrovala moje zaslzené oči. Som v takom stave, že som tak vžitý cez moje slová do situácie, že nevnímam nič iné. Akoby všade nastalo ticho, čas si oddýchol od bežiaceho pásu a počúval ma spolu s tebou, akoby sme boli vo vystrihnutom momente, vieš ako v „magio tv“ či čosi podobné. Predpokladal som, že zrušíš existenciu tejto chvíle. Čakal som, že ma pošleš preč. Kamkoľvek, len nech ma nemusíš vidieť, nech si  sama so svojimi myšlienkami a nech ja som ten, medzi poslednými, s kým by si chcela...
„Spravím ti kávu?“
„Spravíš mi?“
Moment ako z tenisovej dvojhry. Takmer koniec hry a „eso“ vracia dej späť. Ako scéna z filmu, kde režisér nechce vstať zo svojej stoličky a hraje sa s osudom postavičiek. Píše ti niekto, vypínaš ICQ.
„Čítala som blog.“
„Áno, videl som. Pridal som tam taktiež svoj komentár. Prv som nechcel, aby si to čítala. Nikdy som ti nič neprikazoval, ani nebudem, ak tak žiadať ako teraz. Najbližšie dni by si tam nemusela ísť. Nechám to na tvoje zváženie.“
„Prečo?“
„Napíšem tam svoje výlevy. Aj Boha som nechal za dverami...“
„Prestaň. Rúhaš sa.“
„Rúham...Boh ma podrazil.“
Ticho. Odmlka. Sŕkam kávu. Dobrá.
„Už nik iný nereagoval?“
„Neviem.“
Sadám si. Ideš po rybičky, naše papaničko.
„Prines aj mne.“
Prinášaš v dlani...Pochovávam svoj ďalší nick. Opieraš sa o chladničku. slnko topí to zvláštne krehké napätie. Napätie...skôr akúsi hmlovinu, zhluk letiacich otáznikov, slov, bodiek, atómov ticha...
„Vo štvrtok si bola taká zvláštna cez ten net.“
„Viem. Mala som zlú náladu.“
„Maj, ale radšej, keď som tu takto s tebou. Aspoň, keď sa dá. Vedel som, že sestra je len prostriedok.“ Viem, že si hovorila o dobrom večere, ale nechcel som to rozpitvávať. nežiadal som o spoveď. Nech nemáš taký pocit.
„Je to ťažké takou formou udržať kontakt.“
„S tebou je to iné, ale nič ti nepoviem.“ Odvraciaš zrak s tvárou s charakteristickou mimikou, jemným úsmevom, s tvojou myšlienkou a očakávaním, že sa budem pýtať. Vstávam s odhodlaním, že ti vytiahnem tie skrývajúce sa slová na tvojom jazyku, podnebí a hompáľajúcich sa hlasivkách. Všetky.
„Povedz ako to myslíš.“
„U teba sa môžem kľudne nahnevať, povedať si, čo si myslím. Cítim sa s tebou uvoľnene, príjemne. Keď som s tebou, keď sme spolu, predstavujem si ako o tom napíšeš.“
„Chováš sa teda podľa toho?“
„Nie!“
Deficit aj tých najmenších dotykov...Hľadím na mesto.
Mám hovor. Odchádzame. Máš záverečnú.
 „Ak niečo máš, len choď.“
„Nemám. Až večer.“ Neviem, či chceš byť so mnou, či nie. Či mám odísť a hľadáš dôvod. Či chceš byť so mnou, len nevieš dať opatrne najavo...neviem.
„Dobre. Vieš čo, idem.“
Zatvárame a mlčky ideme ku križovatke.
„Tak ideš domov?“ Zastavím sa. I ty. Poznáš môj pohľad.
„Hovorím ti, že nemám program. Môžem byť s tebou.“
„Dobre. Ja sa len pýtam.“

 Večer.

Tikot tvojich čižiem, krátke slovné útlmy. Zasadá parlament, centralistická vláda zvoláva meeting. Návrh cez návrh, námietky s otáznikmi...organizovaný chaos. nevnímam nič naokolo. V pohotovosti sú iba senzory na zachytenie tvojho hlasu. Všetko ostatné ide iba na rezervný pohon.

 Grécky šalát, šálka čaju. Krátka zastávka v malej reštaurácii. Čašníčka je sympatická, no svojská, zvláštna ako hrdinka z rodu Gillmorovcov. Aspoň, čo sa tohto týka.
„Nepremýšľaj toľko.“
„Hm.“ Odvraciam sa na okno, odkiaľ vidieť na vonkajší ruch. Zapozeral som sa na jeden múr. Nič zvláštne, možno iba záchytný bod. Bod, na ktorý keď sa pozriem, vždy bude stáť a pokým tam stojí, aj konverzácia sa udrží.
Párkrát ma ponúkneš, dokonca aj olivy ochutnávam. Odpíjam z kávy, platíš. Ideme.

Večerné prechádzky mám rád. „Svetlo“ okolo nás prejde na úsporný režim. Človek citlivejšie vníma dianie okolo neho. Akoby  mu tá tma ponúkala akýsi druh intimity. Tma nás zbližuje. Uvoľňuje komunikáciu ľudí. Ponoríme sa do vlastnej zóny a odtiaľ vysielame signály. Ľahšie, pretože sa cítime byť „prikrytí“, ochránení.
     Vchádzame do nášho podniku. Pár ľudí hneď pri vchode. Redukcia svetla. Iný čašník, iná čašníčka. Škoda. Naše miesto obsadené, krstíme nové. Prežil som tu s tebou najkrajší večer mimo bytu. Ešte podnik na hlavnom námestí. Tam sa ti tiež ľúbilo.
Prinášajú nám dve horúce čokolády. Znova žiarlim. Obetujem deň zo života za pocit byť čokoládou na tvojich perách. Nemám skúsenosti s javmi mimo nás. Možno je to tvojou silnou aurou. Závoj z tvojich vlasov či pery a tvoje manévrovanie s nimi. Oči, ktorým venujem väčšinu času. Tvoje žmurkanie, hra s rukami, prstami. Rolák s vestou. Si okúzľujúca. Nechávam si to pre seba.
„Cítim sa tu dobre“, zhodnocuješ s úsmevom, za ktorý by som siahol na dno svojich síl.
„Aj ja. Je tu príjemne. To prítmie, pohodlné sedenie...“
Spúšťame náš dialóg. Slovo za slovom. Veta za vetou. Krajšia za krásnou. Ich význam mi pripomína Šeherezádu a jej rozprávania kalifovi v tisíc a jednej noci. Ako mi je s tebou dobre!
V ústach  plieskam jazykom slová, ktoré sa kĺžu späť. Chytajú sa hlasiviek. Ich jediná záchrana. Obaja máme chuť vytiahnuť šuflík s archívom posledných dní.
„Tie raňajky sa mi veľmi ľúbili. Doteraz som nič podobné nezažila. Vždy som ich robila ja a ostatní boli takí, že to nechávali na mňa. Ty nie. S tebou sa mám vždy o čom rozprávať. Aj naše „tichá“ mám rada. Majú svoj význam. Ty si iný..."
"Som rada, že si dnes tu.“
„Tu teraz alebo doobeda?“
„Všeobecne.“ Som rada, že si prišiel. Keď si tam tak rozprával poobede, mala som chuť ťa objať, ale nespravila som tak radšej.“
„Budem to hovoriť stále. Máš čas. Mňa len desí predstava, že si vyberieš iného.“
„A čo ak na mňa budeš čakať, a nevyberiem si ťa?“
„Si prvá, s ktorou všetko toto prežívam.“ Ešte pár viet, v ktorých ti rozprávam a objasňujem svoje myšlienkové pochody.
Pamätám si tieto slová akoby som mal diktafón. Hovoríme o rôznych témach. Aj banality u nás majú svoju hodnotu. Čarovný večer. Nepredpokladal som, že bude rozprávkový. Toto miesto je veľmi príjemné. Obaja sa tu dokážeme uvoľniť a otvoriť komnaty našich osobných sejfov. Keď  predtým, čo sme tu boli prv, som strácal reč, dnes som onemel.

     Bol to večer našich spoločných večerov...




connor