connor

...naša tretia veta v plastovej krabici a chceš ma vidieť. Preposielam  svoj číselný kód. Neobvyklé, v shot-e takmer dokonalé. Tretí pokus a prichádzajú činy pani reality. Bedminton tém  je skvelý. Pýtajúci a respondent na výmenu.  Explózia spontánnosti ešte pred prvým hltom kávy. Moja myšlienka a tvoj priamy premyslený smeč do epicentra jej významu. Mám to rád.
       Sklamaná z mužov, z ľudí, zmena filozofie života. Nedávna minulosť mi posiela takéto obete  spoločnosti v širšom kontexte. Aj napriek absencii emočného kvocientu  to dokážem pochopiť.
       Plánovaný, no nie plánovaný tak pekný dlhý večer.

  
       Obdeň  napĺňam sľub stretávam ľudí z tvojho (ne)priameho okolia. Po asi hodine úsmevov a fackách slov ako „predskokanoch“  charakter večera naberá turbulencie v myšlienkovej ideológii jeho budúcnosti. Kto, s kým, kde a ako sa stávajú piliérmi futuristických predstáv a migrácia pri stole je diskrétna, no nepriehliadnuteľná.

       Mám rád puzzle. A ich spôsob použitia na svoj účel. Si ako obraz jednej mojej známej „rekreačnej umelkyne“. Cením si ľudskú prirodzenosť. Do istej miery. Aj napriek jej rôznym farbám. Je to hra. Pravidlá svojské. O dve hodiny sa bojuje na všetkých frontoch. Veliteľ čaty v strete s admirálom. A ten sleduje celé dianie z pravého miesta. Čierno biela šachovnica pudov a racionality. (Zdanlivá) absencia aj tých najmenších pravidiel.
       Posledný úsmev. Posledný dotyk prstov. Nezodpovedané otázniky vo vnútornom vrecku. Pre superego odchádzam, pre id niekto končí v posteli. Pod perinou za krátkodobú nedokonalú rozkoš. Usínam  neďaleko predstavenia bez lístka. Sorry, ešte mi ostal nejaký morálny základ.

       Admirál  stojí pri okne. Sleduje rodiaci sa deň. Myslí na bojisko. Bez emócií, bez mihnutia čo i len jedinej vlásočnice emocionálnej struny, prívetivej,  vrúcnej tóniny, myslí na bitevní pole a... na teba...

  ...iba trpký úsmev...

connor